Názov: V cudzej koži - 2. časť - pokračovanie Názov: V cudzej koži - 2. časť - pokračovanie Zdroj: EMMA / február 2001 Autor: Peter Kubínyi Foto : Alan Hyža MILENA "Som žena," povedal ďalší muž. S rovnakým osudom ako Marija. Dnes už tiež po operácii, pri ktorej mu zmenili pohlavie. Je z neho šarmantná štyridsiatnička Milena s kučeravými vlasmi. Lenže, vtedy sa ešte nevolal Milena. Bol to Josip. Stál nahý pod sprchou vo vojenskej sprchárni a každý si tú jeho nahotu mohol obzrieť. Áno, bol to muž. Nič mu nechýbalo. A on túžil iba po tom, aby tú nahotu smel zakryť dlhými vlasmi. Tak, ako Venuša na jednom slávnom obraze. Na tom, kde stojí na mušlí plávajúcej po rozbúrených morských vlnách. Jemná, nežná, trochu bezradná, stelesňujúca ženskosť. Smiali samu. Dostával množstvo návrhov. Nechceš? "Ako by som mohla? Áno, túžila som po láske, ale s tým telom? Vari som sa mala stať homosexuálom? Veď to je proti prírode! Ako môže muž milovať muža? Ako som im mala vysvetliť, že ja som žena?," pýta sa Milena. Ako? Ťažko. Aké vysvetlenie by postačilo vám, keby vám chlap pod vedľajšou sprchou chcel vysvetliť, že je - žena? Keď vidíte, že je - chlap. Uspokojil by vás v tej chvíli odborný názov: transsexualita? Nerozmočil by sa vám slovník cudzích slov, kým by ste si prečítali, že transsexuál nemá nič spoločné s hermafroditom ani stransvestitom? Hermafrodit je človek, ktorý prišiel na svet s mužským i ženským pohlavím naraz. Jedno z nich však býva vyvinuté silnejšie a psychológovia spolu s chirurgami ľahko zistia, čo príroda s týmto človekom pôvodne zamýšľala. Transvestita nepotrebuje služby chirurgov. Netúži po tom, aby ho niekto nejako menil. Je muž a mužom chce zostať. Nemôže však za to, že najviac zo všetkého túži navliecť na seba čipkovanú bielizeň, poupínať hodvábne pančuchy na podväzkový pás a takto upravený vyraziť do ulíc. Keby mu zmenili pohlavie a korzet by patril k jeho povinnej výbave, asi by horko zaplakal. Tak, ako plače transsexuál preto, že nech robí, čo robí, nedokáže sa stotožniť so svojím pohlavím. Nútia ho, aby bol tým, čím ho spravila príroda a on cíti, že je čímsi iným. V jeho hlave žije bytosť opačného pohlavia, ktorá nenávidí svoj obraz v zrkadle. Bojí sa zísť rukou pár centimetrov pod pupok, lebo vie, že tam nájde čosi, čo mu nepatrí. Alebo, naopak, že tam to, čo mu patrí, nebude. Neváha ľahnúť si na operačný stôl. Zavrieť oči na sedem, osem i viac hodín. Niet takého skalpela, ktorý by ho odradil od jeho túžby splynúť do jednej osoby. Aj keby bol zúbkovaný. Aj keby mu na tele zostali jazvy, rany, aj keby vedel, že na tom stole bude ležať ešte, dva, tri, päť ráz. Chce len jedno: vráťte mi moje ja!